Bratislavský hrad hrad, zachovaný

Bratislava-Staré Mesto « Bratislava I « Bratislavský kraj (Bratislavská stolica)

Významný hrad, ktorého výstavba siaha do 9. storočia. Bol sídlom uhorského panovníka a miestom zasadnutí Uhorského snemu. Neskôr tu bol Generálny seminár a nakoniec armáda. V roku 1811 vyhorel. Zrekonštruovaný bol v rokoch 1956-68, posledná významnejšia oprava je z roku 2010.

Historické názvy

Bratislava; 907 Braslavepurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Prezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg; maď. Pozsony, nem. Pressburg, star. slov. Prešporek, Prešporok

Popis

Bratislavský hrad, pôvodne gotický hrad, je písomne spomínaný od 10. storočia, ale hradný vrch bol osídlený už v keltskej a veľkomoravskej dobe. Od polovice 16. storočia, kedy sa na 200 rokov stala Bratislava korunovačným mestom Uhorska, bol hrad sídlom panovníka, konali sa tu zasadnutia Uhorského snemu a v korunovačnej (juhozápadnej) veži boli uložené korunovačné klenoty uhorských kráľov. Po presťahovaní kráľovského dvora do Viedne bol na hrade generálny seminár, kde študovali mnohí významní vzdelanci tej doby. Posledná veľká rekonštrukcia v barokovom štýle prebehla za vlády Márie Terézie (1740-1780). Neskôr hrad dostalo vojsko. V roku 1811 vyhorel a zostali len ruiny. Zrekonštruovaný bol v rokoch 1956-68, posledná významnejšia oprava je z roku 2010. Bratislavský hrad je významnou pamiatkou a národnou kultúrnou pamiatkou.

Poloha N48.142304,E17.100303

Hrad stojí na návrší západne od stredovekého historického jadra Bratislavy, na návrší nad tokom Dunaja, v nadmorskej výške približne 200 metrov.

mapa

Prístup

Z hlavnej železničnej stanice: Bez prestupu trolejbusom 44 na zastávku Hrad. Alebo autobusom 93 na Hodžovo námestie a tam prestúpiť na trolejbus 44 alebo 47 a vystúpiť na zastávke Hrad.

Z autobusovej stanice: Trolejbusom 42 na Hodžovo námestie, tam prestúpiť na linku 44 alebo 47 a vystúpiť na zastávke Hrad.

Z Letiska M. R. Štefánika: Trolejbusom 61 na zastávku Karpatská, tam prestúpiť na trolejbus 44. Vystúpiť na zastávke Hrad.

História

Dnes už opravený Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny. Hradný kopec, osídlený už v praveku, zohral významnú úlohu ako slovanské hradisko v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja.

Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej terase dnešného hradného areálu.

Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína roku 907. Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11. a 12. storočí niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov v roku 1241, o tri roky po ich odchode (po roku 1245) ho znovu prestavali a opevnili. Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú vežu a o niečo neskôr na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu (známa ako Korunovačná veža). V prvej polovici 15. storočia dal Bratislavský hrad znovu úplne prestavať kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti husitom. Vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste vybudovali rozsiahly dvojpochodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v rokoch 1552 - 1560, keď pristavali k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory.

V prvej polovici 17. storočia, keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v rokoch 1635 - 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 18. storočia vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa. Po prenesení ústredných úradov do Budína zriadil Jozef II. roku 1784 na hrade generálny seminár, v ktorom okrem iných osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Po smrti panovníka v roku 1790 seminár rozpustili a hrad používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v roku 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu mu vrátila nový život a kultúrne poslanie až veľkorysá rekonštrukcia v roku 1953.

Spracovala Zuzana Brezáková

Použitá literatúra:
Ľudovít Janota: Slovenské hrady; vyd. Tatran, 1974, 4. vyd.